Folklórne prejavy v lokalitách Malokarpatského regiónu
Hostinec Demovič
Súvislosti - História - Súčasnosť
MOTTO: "Človek nemôže dobre myslieť, dobre milovať, dobre spať, ak dobre nejedol"
(Autor neznámy)
ÚVOD
Národná gastronómia je súčasťou kultúry každého národa. Sú to jedlá a nápoje, ktoré sú charakteristické pre daný národ a sú ovplyvnené podmienkami ktoré ho formovali. Ide predovšetkým o prírodné, pôdne a klimatické faktory, ktoré vplývali na charakter a vývoj stravy, ale aj tradície, ktoré si ľudia po stáročia pestovali. Človek čerpal z toho, čo mu príroda ponúkala. Postupným vývojom, pestovaním, úpravou poľnohospodárskych plodín a domestikovaním zvierat, sa charakter stravy posúval na vyššiu úroveň. Súčasne sa menil aj spôsob prijímania a podávania stravy. Pôvab histórie a čaro tradícií v slovenskej gastronómii nás každoročne osloví pri príprave vianočných a veľkonočných sviatkov. Máme mnohoraké regionálne tradície prípravy a podávania jedál a nápojov na svadbách, krstinách, na rôznych obradných podujatiach spoločenstiev a združení, /hody, dožinky, fašiangy, kary,.../ aj rodinných oslavách. Prinášame si ich aj do svojich nových domovov a oživujeme si nimi spomienky na detstvo.
Aj tu pod pohorím Malých Karpát sa ľudová kultúra vyznačuje osobitnými črtami, ktoré vznikali a dotvárali sa pod vplyvom špecifických prírodných a spoločensko-ekonomických zvláštnosti kraja. Stráne pohoria prechádzajúceho do priľahlých nížin predurčili rozvoj poľnohospodárstva, predovšetkým vinohradníctva. S tým súvisel aj rozvoj remesiel a domáckej výroby. Prispeli k tomu aj zdroje nerastného bohatstva . Pezinok sa stával obchodným a kultúrnym zázemím regiónu v ktorom dôležité miesto zastávali ľudové tradície. Na charakter kultúry časom vplývali aj ďalšie skutočnosti, ako etnická a konfesionálna skladba obyvateľstva a v priebehu 19.storočia vplyv blízkych priemyselnoobchodných centier Bratislavy a Trnavy.
Všetky tieto činitele určovali spôsob života Pezinčanov v tom ktorom období. Poznamenali ich bývanie i odievanie. Vinič a víno inšpirovali k umeleckým prejavom. V neposlednej miere ovplyvnili aj kultúru stravovania a podávania stravy. Vo všetkom je viditeľný odkaz predošlých generácii, spolutvorcov kultúrneho dedičstva. Aký boli Pezinčania na konci 18.storočia? Matej Bel ich charakterizuje ako ľudí dobrých fyzických vlastností, silného rastu a pevného zdravia, ktorí vedia svoju obľubu vína udržať v rozumných medziach. Chváli ich príkladnú usilovnosť a hospodárnosť s akou zveľaďujú zdedený otcovský majetok. Pezinským ženám pripisuje vynikajúcu znalosť domácich prác a príkladnú výchovu svojich detí.
Táto charakteristika aj v tejto dobe plne platí aj na mojich priateľov, ktorých som po mojom príchode do Pezinka spoznala a ktorí mi v priebehu rokov počas našich stretnutí rozprávali útržky zo života svojho detstva. O ťažkých rokoch, o ťažkej práci rodičov, aj o radostných a šťastných chvíľach života. Z ich rozprávania vyberám a dávam na papier históriu jedného pezinského hostinca, ktorý založila generácia starých rodičov a ktorý sa zveľaďovaním ďalších generácií zachoval do dnešných čias .
HOSTINEC DEMOVIČ
V roku 1896 v Pezinku u pezinských huncokárov prišla na svet malá Emília Vajkunyová. Ako 17 ročné dievča odišla na práce do Nemecka, odtiaľ šífom do Ameriky. Mala tam už sestru a sesternicu. Pracovali v reštaurácii, kde zamestnali aj mladú Emíliu. Neskoršie pracovala ako spoločníčka bohatej panej. Varila jej, chodila s ňou na prechádzky, nákupy, do kina a do divadla. Ako 26 ročná sa vrátila domov a vydala sa za Jána Demoviča, vtedy 32 ročného. Mladomanželia kúpili dom, ktorý stál na terajšej Holubyho ulici, číslo 16-18. My si tam pamätáme starú Basketbalovú halu s domom, ktorý tvoril zázemie športovej haly. Spolu si dom adaptovali na hostinec, neskoršie aj s ubytovaním pre cudzincov. DEMOVIČOVA REŠTAURÁCIA fungovala od roku 1930. Dom mal veľkú tanečnú sálu. Konali sa tam rôzne športové podujatia, bývali tam zábavy, svadby. Podávalo sa tam pezinské víno, varili sa pezinské kvalitné jedlá z čerstvých surovín, ktoré dodávali miestni chovatelia, rybári, poľovníci, mäsiari, vinári. Na stravu chodievali denní abonenti. Hostinec mal vynikajúcu povesť, dobre prosperoval. Mladá pani Demovičová plne využívala poznatky a skúsenosti, ktoré si priniesla
zo zámoria a vnášala ich do spracovania a výroby domácich tradičných jedál a spôsobov ich servírovania a podávania.
V roku 1939 si manželia Demovičovci z nasporených peňazí kúpili domy - hostinec a rožný dom s arkierom na terajšej Kollárovej ulici čísla 2 a 4. Prikúpili aj susedný pozemok na Moyzesovej ulici. Zriadili tam hostinec a reštauráciu. Na vedľajšom pozemku postavili pálenicu. Do vybetónovaných jám do výšky štyroch metrov sa od miestnych vinohradníkov vozila treštorina. Chodili ju ušliapavať babičky z chudobinca. /Na mieste dnešnej Polikliniky Pezinok./ Po troch mesiacoch, po vykvasení sa pálila terkelica, ktorá sa podávala ako vlastný produkt hostinca.
Vo dvore hostinca bola aj veľká ľadovňa. Do jamy sa do výšky dvoch metrov navozili v zime ľadové bloky. Tie sa pilovali z ľadu z tehliarskeho jazera. Celé leto ľadovňa slúžila ako chladnička-mraznička. Uchovávalo a chladilo sa tam pivo a limonády. Na dvore sa zriadila letná záhrada. Začali už vojnové časy, ale na prevádzke hostinca sa to ešte neprejavilo. Len mäso sa muselo zabezpečovať „na čierno". Vozilo sa na vozoch, schované pod senom. Väčšina tovaru bola od domácich dodávateľov. Kurence od domácich chovateľov boli dostupné aj v zime. Chovali ich v teplých maštaliach. Čerstvé pstruhy sa vozili od rybárov zo Smoleníc. Na spracovanie sa využívali sezónne čerstvé produkty domácich poľnohospodárov, chovateľov, poľovníkov aj zberačov lesných plodín.
Otec Ján bol vojnovým invalidom. Zabezpečoval tovar a stihol absolvovať aj Ovocinársku školu. Mama Emília varila s pomocou rodiny. Pri tejto ťažkej robote porodila sedem detí.
Hostinec bol otvorený každý deň. Mal so svojou kuchyňou vynikajúcu povesť v širokom okolí. Varili sa tam bežné pezinské jedlá. Guľáše, pečené bravčové s kapustou a knedľou, perkelty, fazuľové, šošovicové, hubové, zeleninové polievky a prívarky. Denne tam chodili na objednané jedlo abonenti. Fungovalo to ako za socializmu závodné stravovanie. Boli to úradníci z banky, z mestského domu, doktori, notári. Spoločenské organizácie tam organizovali zábavy. Pripravovali sa aj fajnové jedlá pre pánov. Na večere tam chodili páni politici z Bratislavy. Objednávali si mladé pečené kuriatka, pečené husi, kačice, pečienky, pstruhy, viedenské teľacie šnicle, a iné dobroty. Každý večer hrala cigánska cimbalová muzika. Pezinské víno, biele aj červené sa podávalo v bielom skle v tvarovaných kónickych fľašiach. Pivo sa čapovalo z drevených súdkov. Dovážalo sa z neďalekého skladu piva ADLER DIAMANT. Vojnové časy Hostinec DEMOVIČ prežil. Raz sa mu darilo lepšie, raz horšie. Svoju činnosť skončil v roku 1948 po Víťaznom februári. Rodina ostala bývať v rožnom dome na čísle 2, a reštauráciu začal prevádzkovať nový subjekt RAJ, štátny podnik. Noví prevádzkovatelia nezmenili názov zariadenia, prijali názov DEMOVIČ, a tak to pretrvalo až do roku 1989.
Život beží, ľudia zomierajú, rodia sa. Hostinec Demovič ostal stáť na svojich základoch, ktoré mu spevnili predošlé generácie. Otec Ján zomrel v roku 1957, mamka Emília sa dožila 89 rokov, zomrela v roku 1985. Z ich siedmych detí sa traja dožili pekného dôchodcovského veku. štvrtý, môj kamarát Stanko, ktorý mi ságu hostinca aj so svojou manželkou lrenkou povyprávali, sa dožíva krásnych 92 rokov.
Koleso dejín sa predsa točí. V tomto prípade s pár defektami, ale nakoniec spravodlivo. Po roku 1989 bol Hostinec vrátený rodine Demovičovcov. Vedie ho pani Adriana, vnučka Jána a Emílie. A predstavte si, hostinec nevarí taliansku, francúzsku, čínsku, ani mexickú kuchyňu. Nájdete tam pravé, staré klasické slovenské jedlá. Oplatí sa prísť a ochutnať.
ZÁVER
Nie som znalec histórie Pezinka, ale myslím si, že HOSTINEC DEMOVIČ je posledným mohykánom zo starých, pôvodných pohostinských zariadení v Pezinku, ktorý prežíva aj v súčasnosti. Na ostatné si už naša generácia môže len pospomínať. Bernard Shaw povedal, že „neexistuje nič úprimnejšie ako je láska k jedlu". Nebudem oponovať, len chcem skonštatovať, že láska k jedlu predurčuje, že HOSTINEC kdekoľvek na svete je to miesto, kde je zhmotnené množstvo ľudovej tradície toho-ktorého mestečka, obce, regiónu, krajiny. Aj v našom HOSTINCI DEMOVIČ bolo všetko od zariadenia, prípravy jedál, stolovania, obsluhy a nakoniec zábavy vytvorené ťažkou prácou všetkých zúčastnených. Od poľnohospodárov, cez vinohradníkov, vinárov, mlynárov, pekárov, mäsiarov, a mnohých ďalších.
Nástroje a pomôcky im vyrobili železiari, kováči, debnári, stolári, sklári, keramikári. Obliekli ich kožušníci, krajčíri, obuli obuvníci. A všetko to, čo môžeme oprávnene nazvať ľudovou tradíciou, videl, cítil, vnímal návštevník hostinca, kde im bolo s láskou podané, s láskou zhotovené jedlo. Kde sa mohol stretnúť s priateľmi, zaspomínať, zaspievať zatancovať aj zaplakať. Tak žili ľudia v Pezinku v prvej polovici 20. storočia. Možno má zmysel pripomínať to aj dnešným generáciám a viesť ich k družnejšiemu, priateľstvám otvorenejšiemu a tolerantnejšiemu spôsobu žitia. Je to možné aj pri stretnutiach v HOSTINCI DEMOVIČ.
Ďakujem mojím priateľom Stankovi a lrenke Demovičovcom za čas ktorý mi venovali rozprávaním o histórii Hostinca Demovič. Čiastočne som ju poznala dávnejšie. Veď v roku 2009 sme krásne oslávili
70. výročie jeho otvorenia. Svedčí o tom aj Balada vytvorená k tomuto výročiu. Verím, že sa všetci ešte pár rôčkov dožijeme a tak isto krásne a veselo oslávime aj 85. výročie.
V Pezinku, august 2021-22
Autor: Pavlina Burgerová
Pomocná literatúra:
-Bránami mesta, 2008 /Mgr.Petra Pospechová, Peter Wittgrúber/
-Dejiny Pezinka, 1982 /PhDr.Ján Dubovský, PhDr.Juraj Žudel, CSc./
-a kamarát GOOGLE
(Autor neznámy)
ÚVOD
Národná gastronómia je súčasťou kultúry každého národa. Sú to jedlá a nápoje, ktoré sú charakteristické pre daný národ a sú ovplyvnené podmienkami ktoré ho formovali. Ide predovšetkým o prírodné, pôdne a klimatické faktory, ktoré vplývali na charakter a vývoj stravy, ale aj tradície, ktoré si ľudia po stáročia pestovali. Človek čerpal z toho, čo mu príroda ponúkala. Postupným vývojom, pestovaním, úpravou poľnohospodárskych plodín a domestikovaním zvierat, sa charakter stravy posúval na vyššiu úroveň. Súčasne sa menil aj spôsob prijímania a podávania stravy. Pôvab histórie a čaro tradícií v slovenskej gastronómii nás každoročne osloví pri príprave vianočných a veľkonočných sviatkov. Máme mnohoraké regionálne tradície prípravy a podávania jedál a nápojov na svadbách, krstinách, na rôznych obradných podujatiach spoločenstiev a združení, /hody, dožinky, fašiangy, kary,.../ aj rodinných oslavách. Prinášame si ich aj do svojich nových domovov a oživujeme si nimi spomienky na detstvo.
Aj tu pod pohorím Malých Karpát sa ľudová kultúra vyznačuje osobitnými črtami, ktoré vznikali a dotvárali sa pod vplyvom špecifických prírodných a spoločensko-ekonomických zvláštnosti kraja. Stráne pohoria prechádzajúceho do priľahlých nížin predurčili rozvoj poľnohospodárstva, predovšetkým vinohradníctva. S tým súvisel aj rozvoj remesiel a domáckej výroby. Prispeli k tomu aj zdroje nerastného bohatstva . Pezinok sa stával obchodným a kultúrnym zázemím regiónu v ktorom dôležité miesto zastávali ľudové tradície. Na charakter kultúry časom vplývali aj ďalšie skutočnosti, ako etnická a konfesionálna skladba obyvateľstva a v priebehu 19.storočia vplyv blízkych priemyselnoobchodných centier Bratislavy a Trnavy.
Všetky tieto činitele určovali spôsob života Pezinčanov v tom ktorom období. Poznamenali ich bývanie i odievanie. Vinič a víno inšpirovali k umeleckým prejavom. V neposlednej miere ovplyvnili aj kultúru stravovania a podávania stravy. Vo všetkom je viditeľný odkaz predošlých generácii, spolutvorcov kultúrneho dedičstva. Aký boli Pezinčania na konci 18.storočia? Matej Bel ich charakterizuje ako ľudí dobrých fyzických vlastností, silného rastu a pevného zdravia, ktorí vedia svoju obľubu vína udržať v rozumných medziach. Chváli ich príkladnú usilovnosť a hospodárnosť s akou zveľaďujú zdedený otcovský majetok. Pezinským ženám pripisuje vynikajúcu znalosť domácich prác a príkladnú výchovu svojich detí.
Táto charakteristika aj v tejto dobe plne platí aj na mojich priateľov, ktorých som po mojom príchode do Pezinka spoznala a ktorí mi v priebehu rokov počas našich stretnutí rozprávali útržky zo života svojho detstva. O ťažkých rokoch, o ťažkej práci rodičov, aj o radostných a šťastných chvíľach života. Z ich rozprávania vyberám a dávam na papier históriu jedného pezinského hostinca, ktorý založila generácia starých rodičov a ktorý sa zveľaďovaním ďalších generácií zachoval do dnešných čias .
HOSTINEC DEMOVIČ
V roku 1896 v Pezinku u pezinských huncokárov prišla na svet malá Emília Vajkunyová. Ako 17 ročné dievča odišla na práce do Nemecka, odtiaľ šífom do Ameriky. Mala tam už sestru a sesternicu. Pracovali v reštaurácii, kde zamestnali aj mladú Emíliu. Neskoršie pracovala ako spoločníčka bohatej panej. Varila jej, chodila s ňou na prechádzky, nákupy, do kina a do divadla. Ako 26 ročná sa vrátila domov a vydala sa za Jána Demoviča, vtedy 32 ročného. Mladomanželia kúpili dom, ktorý stál na terajšej Holubyho ulici, číslo 16-18. My si tam pamätáme starú Basketbalovú halu s domom, ktorý tvoril zázemie športovej haly. Spolu si dom adaptovali na hostinec, neskoršie aj s ubytovaním pre cudzincov. DEMOVIČOVA REŠTAURÁCIA fungovala od roku 1930. Dom mal veľkú tanečnú sálu. Konali sa tam rôzne športové podujatia, bývali tam zábavy, svadby. Podávalo sa tam pezinské víno, varili sa pezinské kvalitné jedlá z čerstvých surovín, ktoré dodávali miestni chovatelia, rybári, poľovníci, mäsiari, vinári. Na stravu chodievali denní abonenti. Hostinec mal vynikajúcu povesť, dobre prosperoval. Mladá pani Demovičová plne využívala poznatky a skúsenosti, ktoré si priniesla
zo zámoria a vnášala ich do spracovania a výroby domácich tradičných jedál a spôsobov ich servírovania a podávania.
V roku 1939 si manželia Demovičovci z nasporených peňazí kúpili domy - hostinec a rožný dom s arkierom na terajšej Kollárovej ulici čísla 2 a 4. Prikúpili aj susedný pozemok na Moyzesovej ulici. Zriadili tam hostinec a reštauráciu. Na vedľajšom pozemku postavili pálenicu. Do vybetónovaných jám do výšky štyroch metrov sa od miestnych vinohradníkov vozila treštorina. Chodili ju ušliapavať babičky z chudobinca. /Na mieste dnešnej Polikliniky Pezinok./ Po troch mesiacoch, po vykvasení sa pálila terkelica, ktorá sa podávala ako vlastný produkt hostinca.
Vo dvore hostinca bola aj veľká ľadovňa. Do jamy sa do výšky dvoch metrov navozili v zime ľadové bloky. Tie sa pilovali z ľadu z tehliarskeho jazera. Celé leto ľadovňa slúžila ako chladnička-mraznička. Uchovávalo a chladilo sa tam pivo a limonády. Na dvore sa zriadila letná záhrada. Začali už vojnové časy, ale na prevádzke hostinca sa to ešte neprejavilo. Len mäso sa muselo zabezpečovať „na čierno". Vozilo sa na vozoch, schované pod senom. Väčšina tovaru bola od domácich dodávateľov. Kurence od domácich chovateľov boli dostupné aj v zime. Chovali ich v teplých maštaliach. Čerstvé pstruhy sa vozili od rybárov zo Smoleníc. Na spracovanie sa využívali sezónne čerstvé produkty domácich poľnohospodárov, chovateľov, poľovníkov aj zberačov lesných plodín.
Otec Ján bol vojnovým invalidom. Zabezpečoval tovar a stihol absolvovať aj Ovocinársku školu. Mama Emília varila s pomocou rodiny. Pri tejto ťažkej robote porodila sedem detí.
Hostinec bol otvorený každý deň. Mal so svojou kuchyňou vynikajúcu povesť v širokom okolí. Varili sa tam bežné pezinské jedlá. Guľáše, pečené bravčové s kapustou a knedľou, perkelty, fazuľové, šošovicové, hubové, zeleninové polievky a prívarky. Denne tam chodili na objednané jedlo abonenti. Fungovalo to ako za socializmu závodné stravovanie. Boli to úradníci z banky, z mestského domu, doktori, notári. Spoločenské organizácie tam organizovali zábavy. Pripravovali sa aj fajnové jedlá pre pánov. Na večere tam chodili páni politici z Bratislavy. Objednávali si mladé pečené kuriatka, pečené husi, kačice, pečienky, pstruhy, viedenské teľacie šnicle, a iné dobroty. Každý večer hrala cigánska cimbalová muzika. Pezinské víno, biele aj červené sa podávalo v bielom skle v tvarovaných kónickych fľašiach. Pivo sa čapovalo z drevených súdkov. Dovážalo sa z neďalekého skladu piva ADLER DIAMANT. Vojnové časy Hostinec DEMOVIČ prežil. Raz sa mu darilo lepšie, raz horšie. Svoju činnosť skončil v roku 1948 po Víťaznom februári. Rodina ostala bývať v rožnom dome na čísle 2, a reštauráciu začal prevádzkovať nový subjekt RAJ, štátny podnik. Noví prevádzkovatelia nezmenili názov zariadenia, prijali názov DEMOVIČ, a tak to pretrvalo až do roku 1989.
Život beží, ľudia zomierajú, rodia sa. Hostinec Demovič ostal stáť na svojich základoch, ktoré mu spevnili predošlé generácie. Otec Ján zomrel v roku 1957, mamka Emília sa dožila 89 rokov, zomrela v roku 1985. Z ich siedmych detí sa traja dožili pekného dôchodcovského veku. štvrtý, môj kamarát Stanko, ktorý mi ságu hostinca aj so svojou manželkou lrenkou povyprávali, sa dožíva krásnych 92 rokov.
Koleso dejín sa predsa točí. V tomto prípade s pár defektami, ale nakoniec spravodlivo. Po roku 1989 bol Hostinec vrátený rodine Demovičovcov. Vedie ho pani Adriana, vnučka Jána a Emílie. A predstavte si, hostinec nevarí taliansku, francúzsku, čínsku, ani mexickú kuchyňu. Nájdete tam pravé, staré klasické slovenské jedlá. Oplatí sa prísť a ochutnať.
ZÁVER
Nie som znalec histórie Pezinka, ale myslím si, že HOSTINEC DEMOVIČ je posledným mohykánom zo starých, pôvodných pohostinských zariadení v Pezinku, ktorý prežíva aj v súčasnosti. Na ostatné si už naša generácia môže len pospomínať. Bernard Shaw povedal, že „neexistuje nič úprimnejšie ako je láska k jedlu". Nebudem oponovať, len chcem skonštatovať, že láska k jedlu predurčuje, že HOSTINEC kdekoľvek na svete je to miesto, kde je zhmotnené množstvo ľudovej tradície toho-ktorého mestečka, obce, regiónu, krajiny. Aj v našom HOSTINCI DEMOVIČ bolo všetko od zariadenia, prípravy jedál, stolovania, obsluhy a nakoniec zábavy vytvorené ťažkou prácou všetkých zúčastnených. Od poľnohospodárov, cez vinohradníkov, vinárov, mlynárov, pekárov, mäsiarov, a mnohých ďalších.
Nástroje a pomôcky im vyrobili železiari, kováči, debnári, stolári, sklári, keramikári. Obliekli ich kožušníci, krajčíri, obuli obuvníci. A všetko to, čo môžeme oprávnene nazvať ľudovou tradíciou, videl, cítil, vnímal návštevník hostinca, kde im bolo s láskou podané, s láskou zhotovené jedlo. Kde sa mohol stretnúť s priateľmi, zaspomínať, zaspievať zatancovať aj zaplakať. Tak žili ľudia v Pezinku v prvej polovici 20. storočia. Možno má zmysel pripomínať to aj dnešným generáciám a viesť ich k družnejšiemu, priateľstvám otvorenejšiemu a tolerantnejšiemu spôsobu žitia. Je to možné aj pri stretnutiach v HOSTINCI DEMOVIČ.
Ďakujem mojím priateľom Stankovi a lrenke Demovičovcom za čas ktorý mi venovali rozprávaním o histórii Hostinca Demovič. Čiastočne som ju poznala dávnejšie. Veď v roku 2009 sme krásne oslávili
70. výročie jeho otvorenia. Svedčí o tom aj Balada vytvorená k tomuto výročiu. Verím, že sa všetci ešte pár rôčkov dožijeme a tak isto krásne a veselo oslávime aj 85. výročie.
V Pezinku, august 2021-22
Autor: Pavlina Burgerová
Pomocná literatúra:
-Bránami mesta, 2008 /Mgr.Petra Pospechová, Peter Wittgrúber/
-Dejiny Pezinka, 1982 /PhDr.Ján Dubovský, PhDr.Juraj Žudel, CSc./
-a kamarát GOOGLE