Z histórie.
Poloha domu, kde sa dnes nachádza hostinec Demovič naznačuje, že jeho existencia, prípadne existencia sídla staršieho ako dnešné budovy je oveľa staršia. Pred vybudovaním mestského opevnenia, ktoré v druhej polovici 17. storočia obkolesilo centrum Pezinka, bola vtedajšia Hrnčiarska ulica (dnešná Kollárova), prirodzenou spojnicou medzi námestím a rozsiahlou ulicou Bodenzeil, spomínanou už v roku 1425. Aj po vybudovaní mestského opevnenia zostala Kollárova ulica významnou komunikačnou líniou renesančného Pezinka a domy na tejto ulici vlastnili významní pezinskí mešťania a remeselníci. Kontinuálne poznáme vlastníkov domu č. 72 (dnešná reštaurácia Demovič) až od roku 1736. Vtedy ho vlastnil pezinský kováč Mikuláš Klass (Kloss,Glasy, Glosz), po smrti ktorého ho krátko na to zdedila jeho vdova. Aj v nasledujúcich obdobiach vlastnili uvedený dom pezinskí remeselníci, v prevažnej miere prisťahovaní do Pezinka: obuvník Andrej Speilberger z nemeckého Neuhausu, povrazník Ján Lesák zo Starej Turej, jeho zať, pezinský povrazník David Hammel , pekár a neskôr mestský hospodár Ján Kotmár ml., tokársky majster Martin Dvorák zo Schlosberku, či čižmár Martin Machovič z Moravského Lieskového. V roku 1895 získal dom Viliam Šmogrovič st. ktorý bol majiteľom susedného domu č. 73 a oba domy spojil do jedného celku. Najneskôr od roku 1875 tu prevádzkoval hostinec. V rodinnom podnik pokračoval po jeho smrti aj jeho syn Viliam ml. Ten v roku 1919 podrobil hostinec rozsiahlej prestavbe v rámci ktorej vznikol nárožný arkier. V roku 1929 protiprávne prenajal výčapnícku licenciu Adolfovi Janoušovi. Keď na to prišlo generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave, bola Šmogrovičovi licencia definitívne zrušená. Obnoviť sa ju podarilo jeho príbuznému Júliusovi Šmogrovičovi. Ten odkúpil oba domy po Viliamovej smrti od jeho dcér Gizely a Amálie. Pravdepodobne sa však pri svojich aktivitách zadlžil , pretože v roku 1935 získala v dražbe obe nehnuteľnosti vdova Margita Diamant, rod. Jelinek. V roku 1939 nehnuteľnosť odkúpil za 151 OOO korún Ján Demovič s manželkou Emíliou Vajkuny a zriadili tu svoj hostinec s reštauráciou. Ten predtým vlastnil obľúbený hostinec na Holubyho ulici. V nasledujúcich rokoch sa z rodinného podniku Demovičovcov stal nielen obľúbený gastronomický podnik s dobrou kuchyňou ale aj významné spoločenské a politické sídlo v meste. Konali sa tu schôdze rôznych politických strán a spolkov, zábavy, či divadelné predstavenia. V dňoch 18.-19.mája 1942 sa v sále hostinca u Demoviča dokonca uskutočnili divadelné preteky 12 cirkevných a kultúrnych ustanovizní. Po pretekoch sa tu usporiadal aj prvý pezinský režisérsky kurz. /v spolupráci s Mestským múzeom v Pezinku/ |